14. 9. 2008

Zeitgeist, Duch doby, české titulky

11. 8. 2008

Petícia proti okupácii Gruzínska

Kto nemá príliš krátku historickú pamäť a okupácia Gruzínska ruskou armádou sa mu prinajmenšom nepozdáva, môže podpísať medzinárodnú petíciu:
http://www.petitiononline.com/557799/

10. 8. 2008

Pravda o vyšetrovaní vlakovej lúpeže

Motto: „Najväčší zločinci sú sudcovia, oni dávajú tú poslednú bodku.Pavel Wonka (politický väzeň zavraždený vo väzení v roku 1988)


V júni 1993 najvyššie kruhy slovenskej polície rozpútali nevídanú mediálnu kampaň proti „profesorovi zločinu“ Liborovi Ollerovi, jeho švagrovi Ladislavovi Mečiarovi a bratrancom Vladimírovi a Mariánovi Švejdovcom z okresu Prievidza. Obvinili ich zo spáchania ťažkého zločinu lúpežnej vraždy v spolupáchateľstve.

Podľa policajnej verzie mal Libor Oller naplánovať vylúpenie poštového vagóna, Ladislav Mečiar sa mal lúpežného prepadnutia osobne zúčastniť a bratia Švejdovci mali lup v hodnote 35 miliónov šilingov previezť na Slovensko.

Vážnym problémom pri vyšetrovaní kauzy a súdení obvinených však bola – a stále je – skutočnosť, že z ulúpených peňazí sa v majetku obvinených nikdy nenašiel ani len jediný šiling a postupom času na povrch vychádzali podložené informácie o tom, že príslušníci rakúskej a slovenskej kriminálnej polície sa naopak počas vyšetrovania dopúšťali páchania závažnej trestnej činnosti ako je ovplyvňovanie svedkov, vydieranie, hrubý nátlak a najmenej v dvoch prípadoch dokonca preukázateľného zavlečenia slovenského občana do cudziny.



Rakúska strana, ktorá mala v moci Libora Ollera, vďaka systému porotného súdu tohto imigranta a „auslandera“ ešte v lete 1994 demonštratívne odsúdila na 20 ročné väzenie napriek úplnej absencii základných dôkazov. Slovenské súdy mali sťaženú situáciu, pretože v našom právnom systéme nie je možné verdikt o vine ukryť za frázu „porota sa intuitívne rozhodla“ (mimochodom, porota výdatne ovplyvnená masmédiami, ktoré L. Ollera odsúdili ešte skôr). Za svoj verdikt musia niesť osobnú – i keď sotva morálnu – zodpovednosť konkrétni členovia súdneho senátu.


Pätnásťročná policajno – súdna fraška sa 24. januára 2008 napokon skončila najnehoráznejším súdnym verdiktom, o akom som kedy počul: údajných spoločensky vysoko nebezpečných lúpežných vrahov odvolací senát Najvyššieho súdu SR pod vedením JUDr. Ľubomíra Majchráka odsúdil na 6 rokov v „jednotke“ (!) – ako keby išlo o notorických neplatičov alimentov... Zákonite teda vznikajú pochybnosti o kompetentnosti súdneho senátu, pretože ak sú odsúdení nevinní, aj deň väzenia je veľa, čiže rozsudok je nehoráznosťou voči nim. A ak sú vinní, tak je rozsudok nehoráznosťou voči občanom – daňovým poplatníkom – ktorí sudcov platia pre to, aby ich ochránili pred nebezpečnými indivíduami.

Samotné vyvrcholenie kauzy je však iba čerešničkou na torte. Poďme spolu nahliadnuť za oponu práce kriminalistov, o ktorých sa verejnosť naivne domnieva, že ich platí na to, aby sa starali o jej bezpečnosť. Tá istá verejnosť však driemajúc prehliada do očí bijúce fakty, z ktorých vyplýva, že vo vnútri polície pôsobia záujmové skupiny veľmi podobné kriminálnym gangom. A rovnako nechce vidieť, že súdy majú náramne ďaleko od nezávislosti a podliehajú širokému spektru tlakov, ktorým musia svoje rozhodovanie podriaďovať.

Konkrétne v tomto prípade Majchrákov senát jednoznačne rozhodol pod tlakom zahranično – politických záujmov SR a nezákonnej stavovskej súdržnosti. Ak by totiž vyniesol spravodlivý – to znamená oslobodzujúci – verdikt, otvorila by sa možnosť obnovenia procesu s Liborom Ollerom a hrozilo by že sa verejnosť dozvie o všetkých nehoráznostiach, ktorých sa dopustili mnohé osoby konajúce v mene štátu. Zároveň by potvrdil nelegitímnosť bombastického procesu s Ollerom a tým by spochybnil rozhodnutie rakúskeho súdu.

Majchrákov senát si však vybral cestu čudného kompromisu a obetoval niekoľko rokov života troch ľudí na oltár pochybnej autority štátu. Otvorene hovorím, že 24. január 2008 bol čiernym dňom slovenskej justície a JUDr. Ľubomír Majchrák a spol. sa profilovali ako zločinecká skupina pohŕdajúca základnými princípmi spravodlivosti. A ak by v sebe mali aspoň kúsok stavovskej a ľudskej cti, neodkladne by na svoje funkcie sudcov Najvyššieho súdu SR rezignovali.


9. apríla 1990

V pondelok 9. apríla 1990 večer do vagónu rakúskej pošty na ceste medzi St. Pölten a Viedňou vtrhli najmenej dvaja lupiči so zamaskovanými tvárami, bez milosti zastrelili poštového úradníka Herberta Filtza, ktorý im vyšiel v ústrety, a po spútaní zostávajúcich troch poštových úradníkov ušli aj s hotovosťou viac ako 35 miliónov šilingov v použitých bankovkách. Lupiči po sebe nezanechali jedinú použiteľnú stopu a celá akcia bola realizovaná s očividnou chladnokrvnosťou a vysokou profesionalitou. Polícia dodnes netuší, kde vlastne lupiči vlak opustili.

Zaujímavou okolnosťou, ktorá prepadnutiu predchádzala, je, že Herbert Filtz v daný deň dlho odmietal nastúpiť do smeny, čo možno vysvetliť jeho zlou predtuchou, alebo tým, že o chystanom prepade mal určité informácie, prípadne že bol do lúpeže priamo zainteresovaný. V prospech druhej a tretej možnosti hovoria výpovede poštových úradníkov, ktorí prepad prežili – Herbert Filtz ako zodpovedný vedúci totiž zo záhadných dôvodov práve v deň prepadu neuzamkol prevážanú hotovosť do bežne používaného transportného trezoru, ale vrecia s peniazmi nariadil nechať voľne položené v pracovnom priestore vagóna. Podľa svojich vyjadrení bezprostredne po lúpeži Filtzovi kolegovia si jeho počínanie nevedeli vysvetliť, no rešpektujúc subordináciu do jeho kompetencií nezasahovali. Jednoznačne možno konštatovať, že Filtzove počínanie lupičom ušetrilo množstvo cenného času, keďže nemuseli prekonávať opancierovanú prekážku. Celá akcia tak mohla prebehnúť rýchlo a bez komplikácií. Keďže ďalším trom poštovým úradníkom komando neskrivilo ani vlas na hlave, vzniká pochopiteľné podozrenie, že v Herbertovi Filtzovi lupiči odstránili svojho komplica.

Napriek horúčkovitému pátraniu polícia nenašla žiadne použiteľné stopy. Páchatelia aj peniaze navždy zmizli v temnote noci.


Prečo práve Oller?

Pravdupovediac doteraz nie je jasné, prečo šéf dolnorakúskej kriminálky Werner Windisch zodpovedný za objasnenie lúpeže zameral pozornosť na Libora Ollera. Je však veľmi pravdepodobné, že k tomu došlo po vyše dvoch rokoch márneho úsilia o vyriešenie prípadu, a že Windisch, keďže sa nevedel pohnúť z miesta, musel pristúpiť k zásadnej zmene koncepcie vyšetrovania a svojim nadriadeným a najmä verejnosti predhodiť akýchkoľvek páchateľov. A cudzinec - imigrant bol ideálnou "kosťou". Sám Oller tri roky po svojom odsúdení uverejnil dosť pravdepodobnú hypotézu, že si Windisch s ním a jeho švagrom takto vyrovnával účty z minulosti.

Oller spomína, že na základe falošného udania tajného agenta komunistickej ŠtB Opelta nasadeného medzi emigrantov v Rakúsku, jeho spolu so švagrom L. Mečiarom v roku 1985 Windisch zatkol pre podozrenie z ulúpenia tržby z viedenského Shopping City Süd. Napriek brutálnemu mučeniu L. Mečiara, za ktoré by sa nemuselo hanbiť ani Gestapo, museli oboch na druhý deň s hanbou prepustiť, pretože okrem udania, ktoré bolo Opeltovou zákernou pomstou za odhalenie jeho agentského poslania, totiž vôbec žiadna stopa k Ollerovi a jeho blízkym neviedla.

A možno Windischa k rozhodnutiu vybrať si za páchateľa Libora Ollera inšpiroval názov jednej zo zastávok vylúpeného vlaku – Ollersbach (medzi obcami Kirchstetten a Neulengbach) na trati zo St. Pölten do Viedne.

Prvé svedecké výpovede o údajnej účasti Libora Ollera, Ladislava Mečiara a bratov Švejdovcov na vlakovej lúpeži totiž začali vznikať až v roku 1992. A vznikali veľmi zaujímavým spôsobom.


Páchateľmi vraj boli Slováci

Na konci októbra 1991 zmizol štyridsaťdvaročný Prievidžan Jozef Jurík. V júli 1987 bol spoločne s dohromady trikrát súdne trestanou manželkou Jitkou odsúdený na 9-ročné väzenie za spáchanie sedemnástich krádeží vlámaním do benzínových čerpadiel a pôšt – zakaždým v noci po pracovnom čase. So svojou partiou neraz narobili viac škody, ako bola výška ukradnutých peňazí a nepohrdli ani bežným tovarom. Na súde im priťažila okolnosť, že počas akcií ukradli aj tri služobné zbrane, ktoré však nikdy nepoužili. Babrácky zanechávali po sebe také množstvo stôp, že napriek širokému akčnému rádiu (vykrádali objekty až ďaleko na Morave) polícii nedalo príliš mnoho námahy, aby ich vypátrala.

Po Havlovej amnestii sa Jurík začiatkom roku 1990 dostal na slobodu. Po svojom prepustení sa spojil s viacnásobným recidivistom Jaroslavom Vyskočilom pochádzajúcim z neďalekej Handlovej, s ktorým s veľkou pravdepodobnosťou ďalej rozvinuli svojrázne podnikanie. Kde a čoho sa vlastne dopustili, nie je známe. Jitka Juríková, ktorá zo súdu vyviazla s oveľa menším trestom ako manžel, si však medzičasom k sebe nasťahovala o dosť mladšieho Juríkovho bývalého spoluväzňa a s manželom sa rozviedla, takže Jurík domov mohol chodiť iba na návštevu. Keďže exmanželka na jeho záujem o opätovné spolužitie reagovala odmietavo, počas jednej z návštev ju jednoducho znásilnil a inokedy jej zase vzal ojazdené volvo.

Podľa kusých svedectiev bol Jozef Jurík dosť babráckym zločincom a počas krátkej kariéry od januára 1990 do októbra 1991 síce získal rádovo niekoľko stotisíc korún, no za cenu podvedenia svojich kumpánov. Vyplýva to z neskoršej výpovede blízkeho známeho Juríkovej dcéry Jitky Bystrianskej, Jána Bazovského, ktorý políciu informoval, že „Jurík si z koristi nechal viac ako mu patrilo“ a Jitka s priateľom sa bezprostredne po Juríkovom zmiznutí v obavách o život skrývali niekoľko dní práve u Bazovských pri Veľkom Krtíši.

V tom čase sa Jitka Bystrianska pred manželmi Bazovskými vyjadrila, že posledným človekom, ktorého videli so živým Juríkom, bol mladý podnikateľ z Prievidze, bývalý mestský policajt Pavol Lenhart.

O Jozefa Juríka sa v lete 1991 začala opätovne zaujímať prievidzská kriminálka a kapitán Macko zašiel na kus reči aj za jeho exmanželkou Jitkou. Juríková pred ním spomenula, že medzi 10. januárom a 26. májom 1990 bola s bývalým manželom asi 5 -6 krát v Rakúsku, kde si prevzal nejaké peniaze. Nevedela síce povedať, od koho a za čo peniaze dostal, no je pravdepodobné, že mohlo ísť o podiel z predaja ukradnutých vecí. Po otvorení hraníc so Západom sa zlodeji z bývalého východného bloku zameriavali na nové eldorádo a na dlhé obdobie sa stali nočnou morou rakúskych podnikateľov. Vzhľadom k Juríkovej predprevratovej vlamačskej kariére sa môžeme domnievať, že v podobnom duchu sa angažoval aj za hranicami.

V zázname, ktorý prievidzský kriminalista Macko spísal presne 13. septembra 1991, Juríková spomína, že jej exmanžel sa vraj spolu s ďalšími dvomi osobami v Rakúsku zúčastnil spáchania trestného činu, ktorý každému z nich vyniesol sumu 3,5 milióna šilingov, čiže dohromady 10,5 milióna šilingov. V súvislosti s peňažnou hotovosťou, ktorú u Juríka videla, však uviedla púhych 45 000 šilingov, resp. 120 000 československých korún. Dcére Jitke na kúpu vidieckeho rodinného domu tiež nebol schopný prispieť viac ako 35 000 korún. Pretože žiadne iné dôkazy Juríkovej obvinenie nepotvrdzujú, nemožno vylúčiť, že toto obvinenie mohlo byť len pomstou za znásilnenie a ukradnutie auta.

Libor Oller a Jozef Jurík sa z minulosti poznali ako rovesníci a existujú indície, že Oller v sedemdesiatych rokoch viackrát Juríka viezol na miesta, kde Jurík kradol. Po Ollerovej emigrácii koncom sedemdesiatych rokov sa však ich cesty definitívne rozišli. Jurík sa síce pokúsil Ollera kontaktovať vo Viedni niekedy vo februári 1990, no Oller vraj na obnovení starých kontaktov nemal záujem. Jurík sa poznal aj s bratmi Švejdovcami, ktorí v tom čase využívali priaznivé podmienky na podnikanie a zarábali prvé väčšie peniaze dovozom nedostatkového tovaru z Turecka a Poľska – mladšiemu Mariánovi údajne ponúkol spolufinancovanie kúpy hotela na Orave, no nedodržal slovo, pretože podľa všetkého potrebné peniaze jednoducho nemal. Pôvodne síce mohol disponovať niekoľkostotisícovou sumou, no peniaze rýchlo rozhajdákal – s priateľkou bol na drahých dovolenkách v Mexiku a na Kube a kúpil asi desaťročné ojazdené porche. O jeho iných väčších výdavkoch však nie je nič známe a táto skutočnosť aspoň približne ilustruje Juríkove reálne majetkové pomery, neskôr políciou nepodložene nafúknuté do kolosálnych rozmerov .

O niekoľko mesiacov neskôr polícia začala rozpracovávať vyšetrovaciu verziu, v zmysle ktorej sa vysoko profesionálne spáchanej vlakovej lúpeže mala dopustiť skupina pozostávajúca z podnikavého emigranta Libora Ollera ako organizátora a jeho mladého švagra, študenta Ladislava Mečiara, ktorý sa krátko predtým začal intenzívne venovať aj štúdiu katolíckej viery a dokonca sa od švagra a sestry odsťahoval do konzervatívneho katolíckeho internátu. Hlavou špičkového lúpežníckeho komanda a vrahom Herberta Filtza mal podľa polície byť práve babrácky a pohodlný Jozef Jurík, ktorý počas svojej vlamačskej kariéry nikomu neublížil a jeho zločinecký profil je profilom zbabelého vlamača do opustených objektov, z ktorých namiesto očakávanej tržby občas ukradol brzdovú kvapalinu. Na doplnenie profesionálneho „rodinného gangu“ si polícia vybrala Ollerových bratrancov, baníka a automechanika Vladimíra a Mariána Švejdovcov. Zaujímavým spôsobom sa na niekoľko mesiacov stal „zločincom“ aj Liborov Ollerov sedemdesiatročný otec Jozef.


Ako vznikali svedecké výpovede

Možno bez pochybností konštatovať, že pochybné udanie Jitky Juríkovej z 13. septembra 1991 o exmanželovej účasti na spáchaní trestného činu so súhrnným výnosom 10,5 milióna rakúskych šilingov začalo žiť vlastným životom a napokon spustilo lavínu spáchania celej série trestných činov – policajtmi. Všetky kľúčové svedectvá obžaloby totiž vznikli nezákonným spôsobom a boli nepravdivé.

Metódy používané pri získavaní dôkazov ilustruje výpoveď Jána Murinčeka z 19. októbra 1992, v ktorej uvádza:

Dňa 20. 7. 1992 som podal výpoveď ako svedok... Teraz, pretože mi neboli splnené podmienky nasľubované policajtmi OV PZ Prievidza, pánom (kapitánom – pozn. autora) Mackom a inými, ktorých nepoznám, rozhodol som sa, že poviem pravdu. ...okolnosti uvedené v tejto výpovedi som uviedol nepravdivo a to len z toho dôvodu, že som bol nahovorený pánom Mackom, že ak im poskytnem takúto výpoveď, tak mi vybavia prepustenie z väzby a len nízky trest za trestnú činnosť, pre ktorú som v súčasnej dobe vo vyšetrovacej väzbe. Pretože som bol na tom psychicky zle, tak som im túto výpoveď poskytol.... skutočnosti, ktoré som uviedol vo svojej výpovedi som z väčšej časti vedel od pracovníkov kriminálnej služby, ktorých mená uviesť neviem... Pán Macko z OKP (oddelenia kriminálnej polície – pozn. autora) Prievidza bol tiež asi dvakrát za mnou a sľuboval mi prepustenie z vyšetrovacej väzby a nízky trest ak vypoviem tak, ako oni chcú.

Naozaj výborné...

Z menej významných svedectiev možno poukázať na pozoruhodný vývoj vo výpovediach starej pani Waltraud Schwaighoferovej, ktorá deň po lúpeži uviedla, že v stojacom vlaku susediacom s vlakom, ku ktorému bol pripojený neskôr vylúpený poštový vozeň, si všimla muža tmavšej pleti, oblečeného v modrých rifliach a bunde. Nič viac. Po uplynutí viac ako troch rokov si už spomína, že podozrivý muž mal „rifle niekoľko centimetrov nadšité“, ako aj na „nedobrý pocit a strach z tejto osoby“ a na jej „nápadne silné lýtka“, pričom o týchto detailoch deň po lúpeži vôbec nič nevedela. „Jej“ páchateľ navyše už nemal tmavšiu pleť, ale bol beloch s podlhovastou tvárou – a na predložených fotografiách ako danú osobu identifikovala Ladislava Mečiara. Istota svedkyne sa postupom času stávala neotrasiteľnou a vo výpovedi zo dňa 30. 9. 1993 si už bola celkom istá, že tzv. „oválna úzka tvár“ (zaujímavý termín - poznámka autora) patrí Ladislavovi Mečiarovi. Na základe uvedeného vzniká naliehavý pocit, že pri „osviežovaní pamäti“ svedkyni výdatne asistovali vyšetrujúci policajti priamym navádzaním na požadovaný obsah výpovede. Inak si súdny človek nemôže vysvetliť, že ako plynul čas, tak starnúca svedkyňa si pamätala stále viac podrobností.

Zaujímavejším svedeckým zdrojom je Jaroslav Vyskočil, bývalý Juríkov spoluväzeň a s určitosťou aj kumpán. Od 7. júna 1993 do 21. februára 1994 opakovane vypovedal ako svedok obžaloby a obvineným výrazne priťažil. Že spieval pesničku podľa policajnej partitúry, vyšlo najavo až v januári 1996. Citujem z Vyskočilovej výpovede:

„Čo sa týka p. Mihočku (v tom čase komisár pôsobiaci na policajnom prezídiu – pozn. autora) a policajtov Rakúskej republiky, títo ma uplácali a sľubovali mi, že mi vrátia pôvodný trest, na ktorý som bol predtým odsúdený. Ako finančnú odmenu mi dávali sumu vo výške 50 000 šilingov v prípade, že budem vypovedať proti Liborovi Ollerovi tak, ako oni budú chcieť. Toto sa aj odohralo... Ľudí, ktorí sa mali zúčastniť lúpeže v Rakúskej republike a ktorí sú za toto obvinení, vôbec nepoznám, poznal som osobne iba Juríka. Viem, odkiaľ získal Jurík peniaze, avšak vypovedať o tomto nebudem. Získal ich z úplne inej činnosti, než ktorá sa vyšetruje, o týchto skutočnostiach vypovedať nebudem, pretože by som si mohol privodiť trestné stíhanie.“

Zostáva dodať, že túto Vyskočilovu výpoveď objektívne potvrdzuje úradný dokument – krátko po návšteve komisára Mihočku a dvojice rakúskych policajtov sa vo Vyskočilovej leopoldovskej cele konal takzvaný „filcung“, dôkladná prehliadka, počas ktorej u neho našli zálohu na úplatok, ktorú mu návštevníci nechali. O pozoruhodnom náleze bol spísaný úradný záznam, ktorý má k dispozícii jeden z advokátov dnes už odsúdených.

Skutok, ktorý v úsilí získať priťažujúcu výpoveď proti Liborovi Ollerovi policajti spáchali, jednoznačne nesie známky viacerých trestných činov. Pre informáciu čitateľov dodávam, že vtedajší komisár JUDr. Ľubomír Mihočka, preukázateľný zločinec, dodnes pôsobí na prezídiu PZ SR ako jeden z najvyšších riadiacich pracovníkov. Češi by povedali: k poblití...

Ďalšia z kľúčových svedkýň, Helene Kochová, ktorá žila s Juríkom potom, čo ho bývalá manželka ohrdla, autorovi tohto článku počas zbierania materiálu pre knihu Vlaková lúpež povedala, že „policajti ma neustále obťažovali, keď bola v období po Juríkovom zmiznutí s nervami na konci, a tak im povedala, čo chceli, aby už od nich mala pokoj“ a už to nemohla vziať späť. Škandálne okolnosti vzniku Kochovej „rakúskych“ výpovedí potvrdil aj jej nadriadený Ľuboš Val, ktorému po návrate z Rakúska Kochová hovorila, že slovenskí policajti ju do Rakúska zavliekli bez jej súhlasu, tri dni ju tam zadržiavali, nútili k falošným výpovediam, pričom sa jej vyhrážali, že zostane uväznená v Rakúsku ako Juríkova spolupáchateľka.

Podľa toho, čo Helena Kochová hovorila, v jej prípade policajti spáchali obzvlášť závažný trestný čin zavlečenia slovenského občana do cudziny. Na prvostupňovom pojednávaní pred trestným senátom Krajského súdu v Trenčíne, ktorému sa chcela za každú cenu vyhnúť, takže ju dodatočne museli predviesť policajti, si už „nič nepamätala“ a okolnosti vzniku jej dávnych výpovedí zhrnula do jedinej vety: „Myslím si, že bol na mňa robený nátlak zo strany polície, veď napríklad do Rakúska sa ma ani nepýtali, či chcem ísť a zobrali ma na výsluch.

Nočnému výsluchu v Rakúsku bola podrobená aj Juríková bývalá manželka Jitka. Medzičasom zomrela, takže nebolo možné opýtať sa jej na okolnosti. Podpísala sa dohromady pod deväť výpovedí, ktorých obsah gradoval ako vo veľmi zlom filme – bol však v príkrom rozpore so skutočnosťou. Vo svojej nočnej „rakúskej“ výpovedi z 13./14. 5. 1993 napríklad uviedla, že „v rodine Libora Ollera v období po lúpeži „prepuklo bohatstvo“ a že Oller si „vybudoval impérium firiem“, pričom tieto informácie mala podľa vlastného vyjadrenia získať od Juríkových sestier a svojej dcéry.

K tomuto tvrdeniu môžem dodať, že Libor Oller zarobil pomerne vysokú sumu na obchodovaní s osobnými počítačmi v období, kedy ich na Slovensku bol akútny nedostatok. Získané prostriedky potom ako mnohí iní investoval do vydraženia viacerých objektov v rámci „malej privatizácie“, na kúpu ktorých tiež čerpal bankové úvery. Zároveň jeho firma bola známa ako významný neplatič vo veľkoobchodoch, v ktorých nakupoval tovar. V čase Ollerovho zatknutia 7. mája 1993 dosahoval dlh jeho firmy len voči daňovému úradu Prievidza viac ako 20 miliónov korún a firma zakrátko úplne skrachovala kvôli vysokým dlhom voči svojim dodávateľom, ktoré presahovali 30 miliónov. Firma Bulls štandardne postupovala tak, že zadržiavala tržby, neuhrádzala platby dodávateľom a peniaze využívala na iné účely.

Neskoršie výpovede svedkyne Juríkovej nesú zreteľný rukopis polície, pretože boli evidentne dotvárané podľa potreby vyšetrovateľov. Pre úplnosť treba uviesť, že Juríkovej zmätená a odporujúca si výpoveď počas pojednávania s Liborom Ollerom v Rakúsku natoľko pobúrila jedného z prísediacich sudcov, Mgr. Schneidera, že ju zvýšeným hlasom okríkol, aby netárala.


Polícia kryla nájomného vraha

Samostatnú kapitolu si zaslúžia motívy, okolnosti vzniku a obsah výpovedí bývalého mestského policajta Pavla Lenharta. Jitka Bystrianska, Juríkova dcéra, sa po otcovom zmiznutí vyjadrila, že posledný, s kým jej otca videli, bol práve Pavol Lenhart. O to pikantnejšie vyznieva fakt, že Pavol Lenhart sa údajne dobrovoľne vybral do sídla viedenskej kriminálky, kde náramne ochotne vypovedal pozoruhodné podrobnosti proti Liborovi Ollerovi a spol., no zároveň sugestívne opísal, ako v ten večer, kedy Jozefa Juríka naposledy videli práve s ním samým, na základe „nevysvetliteľného nutkania“ sledoval sedemdesiatročného Jozefa Ollera, ktorý mal v Prievidzi do svojho auta pribrať Juríka, ako sa vezú až k záhradnej chatke Ladislava Mečiara staršieho. Lenhart údajne videl, ako vošli do chaty a po niekoľkých hodinách odtiaľ Jozef Oller vyniesol niekoľko plných vriec. Intuitívne z toho odvodil, že Jozef Oller Juríka v chate zavraždil a rozporcoval.

Lenhartovu výpoveď slovenskej polícii vzápätí prerozprával ako „výpoveď slovenského občana, ktorý si želá zostať v anonymite“ sám šéf viedenskej kriminálky Werner Windisch. Na tomto základe spolu s Ladislavom Mečiarom a bratmi Švejdovcami polícia zatkla aj starého pána Ollera a spustila proti nim nevídanú mediálnu kampaň. Prešlo však sotva niekoľko mesiacov a Jozef Oller bol na slobode. Vyšlo totiž najavo, že v čase, kedy mal vraždiť a porciovať, chatu mala dlhodobo prenajatú istá rodina z Chorvátska... Pavol Lenhart túto časť svojej výpovede pod tlakom dôkazov musel odvolať.

V tom čase som kauzu novinársky spracovával a Pavla Lenharta som osobne poznal. Požiadal som ho o rozhovor a on na moje prekvapenie súhlasil. Obsah tohto rozhovoru som neskôr zhrnul do čestného vyhlásenia, ktoré dostal k dispozícii aj odvolací senát Najvyššieho súdu. Uvádzam ho v plnom znení:

Podpísaný Rastislav Havalda, narodený 21. 11. 1967, trvale bytom Prievidza, ..., týmto vyhlasujem nasledovné:

1. V roku 1993 som novinársky spracovával kauzu vlakovej lúpeže v Rakúsku z 9. 4. 1990 a zhromažďoval som informácie potrebné pre moju prácu. V tom čase som pracoval v redakcii okresného týždenníka Nový Prieboj, vydávaného firmou AJATEX – Ivan Martinka, ktorý bol konkurenciou voči okresnému týždenníku Prieboj, ktorý vydávala firma Libora Ollera.
2. V súvislosti s uvedenou kauzou som sa začiatkom novembra 1993 osobne stretol s Pavlom Lenhartom. Lenharta som požiadal o informácie preto, že som sa krátko predtým dozvedel o zásadnej zmene časti jeho výpovede. S Lenhartom som sa poznal od konca roku 1989, kedy niekoľkokrát navštívil okresné koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu, kde som pôsobil. Naše vzťahy možno charakterizovať tak, že sme boli známi, zdravili sme sa a nikdy sme nemali žiadny konflikt. Vedel som, že Lenhart pracoval u mestskej polície v Prievidzi a neskôr v bezpečnostnej službe HERO.
3. Tieto osobné vzťahy som využil a Pavla Lenharta som požiadal o rozhovor, ktorý sa na jeho žiadosť uskutočnil v kancelárskych priestoroch bývalej reštaurácie A-klub na Svätoplukovej ulici v Prievidzi, ktorá v tom čase patrila podnikateľovi Michalovi Ďurišovi. Pavol Lenhart vystupoval ako jeden z kľúčových svedkov v kauze vlakovej lúpeže a údajnej vraždy Jozefa Juríka.
4. Počas tohto takmer trojhodinového rozhovoru som sa zaujímal o dôvody, ktoré Lenharta viedli k odvolaniu tej časti jeho výpovede, ktorou bizarne obviňoval Jozefa Ollera zo zavraždenia Jozefa Juríka, ako aj o celkové pozadie vzniku jeho výpovedí v Rakúsku, ktoré mi z viacerých dôvodov bolo podozrivé.
5. Pavol Lenhart mi doslova povedal, že jeho výpovede proti Liborovi Ollerovi, jeho otcovi Jozefovi Ollerovi, Ladislavovi Mečiarovi a bratom Švejdovcom boli vynútené a ich obsah v celom rozsahu nadiktovali policajti. Proces vzniku týchto výpovedí podľa Lenharta trval niekoľko dní.
6. Na základe mojich ďalších otázok Lenhart upresnil, že ho „vydierali krajskí policajti z Bystrice“, ktorí sa mu vyhrážali, že mu spôsobia vážny problém a že sa rozšírením falošných informácií môžu postarať o, aby ho zlikvidovali osoby blízke banskobystrickému podsvetiu. Z toho dôvodu vypovedal, ako vypovedal, hoci v skutočnosti o údajnom priebehu lúpeže vôbec nič nevie a Jozef Jurík mu nikdy nič také nerozprával a tiež mu nikdy nič nerozprával ani o pôvode svojich peňazí.
7. Pavol Lenhart mi tiež veľmi jednoznačne povedal, že do Rakúska vôbec nešiel vypovedať dobrovoľne, ale že ho tam na niekoľko dní proti jeho vôli z územia SR vyviezli slovenskí policajti.
8. Predtým, ako mi Pavol Lenhart poskytol informácie, musel som mu dať čestné slovo, že za každých okolností zachovám profesionálne tajomstvo a neuverejním nič okrem toho, čo on sám označí za bezpečné na uverejnenie. Niekoľkokrát sa počas rozhovoru zmienil o tom, že má strach o svoj život, pričom za dôvod svojich obáv označil „policajtov z Bystrice“. Tvrdil, že policajti „sú s mafiou jedna ruka“.

Mne samému sa kvôli novinárskej práci v rámci tejto kauzy policajti viackrát vyhrážali. Napríklad vysoko postavený policajný dôstojník Miroslav Belanec ma v približne rovnakom období vyhľadal v bývalom veľkoobchode s pivom na Necpalskej ulici v Prievidzi a povedal mi, že „ak sa budem do toho ďalej vŕtať, ľahko sa môže stať, že aj moju hlavu nájdu niekde na poli“. Na moju ironickú otázku, kto by mi asi tak mal hlavu odrezať, keď údajní zločinci Ollerovci a spol. sú vo väzení, Belanec povedal, že oni aj tak hlavu nikomu neodrezali a práve preto by som sa mal báť. Tento rozhovor mi utkvel v pamäti práve preto, že toto tvrdil vysoko postavený policajný dôstojník, ktorý sa osobne podieľal aj na vyšetrovaní údajnej vraždy Jozefa Juríka Jozefom Ollerom, a svojim tvrdením de fakto poprel závery vlastného vyšetrovania a dôvody väzby Jozefa Ollera.

Všetky uvedené zistenia som opakovane ponúkol rakúskemu súdu v St. Pölten počas procesu s Liborom Ollerom, avšak súd moju ponuku opakovane odmietol. Napriek skutočnosti, že veľkú časť svojich zistení som neskôr v roku 1997 uverejnil v knihe Vlaková lúpež, orgány činné v trestnom konaní ma vo veci nikdy nevypočuli.

Čestne vyhlasujem, že uvedené informácie tu uvádzam tak, ako som ich získal a pravdivo opisujem aj okolnosti ich získania. Som ochotný v týchto súvislostiach vypovedať pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom.“

V Prievidzi dňa 16. januára 2008.


V súvislosti s Pavlom Lenhartom je potrebné uviesť, že Lenhart niekoľko rokov pracoval pre skupinu Mikuláša Černáka z Banskej Bystrice, ktorý ho podľa polície mal vo februári 1997 kvôli nezhodám zavraždiť. Lenhart pôsobil ako telesný strážca viacerých osôb, ktoré práve v čase, keď ich ochraňoval, buď záhadne zmizli, alebo boli zavraždené (Jozef Jurík, Jozef Štefan, podnikatelia bratia Bielikovci, Michal Ďuriš a Milan Štanga z Prievidze). Informácie o jeho činnosti boli v Prievidzi verejným tajomstvom – hluchá a slepá zostávala len polícia...


Údajní páchatelia mali alibi

Najmenej dvaja z trojice odsúdených mali na čas, kedy bola lúpež spáchaná, dokonalé alibi. Vladimír Švejda bol v daný deň v Poľsku, čo preukazuje pečiatka v jeho pase. Ladislav Mečiar bol v daný deň spolu so svojim otcom na colnici v Banskej Bystrici preclievať dovezené auto, o čom sú úradné záznamy s jeho podpisom. Na spiatočnej ceste sa zastavili u príbuzných v Sliači, kde sa zdržali až do večerných hodín.

Ako na tieto závažné skutočnosti reagovali polícia a súdy? Reagovali veľmi svojrázne. Originál Švejdovho pasu „niekto“ z trestného spisu jednoducho sprosto ukradol. Našťastie jeho manželka pred odovzdaním originálu dala z pasu urobiť fotokópiu – bohužiaľ nie je úradne overená, pretože z neznámych príčin sa pravosť dokladov nedá úradne overiť.

Svedecké výpovede Mečiarovho otca a ďalších troch osôb tak prvostupňový ako aj odvolací súd jednoducho ignorovali. Rovnako, ako ignorovali preukázanie pôvodu majetku obvinenými.

Následky pätnásťročného pôsobenia slovenských a rakúskych štátnych orgánov v tejto kauze sú hrozivé: vo väzení sedia štyria nevinní ľudia, v polícii naďalej pôsobia páchatelia trestných činov a v neposlednom rade množstvo viac či menej zainteresovaných ľudí získalo oprávnený pocit, že štát je nepriateľom verejnosti.

A čo sa týka mňa, tak tých pätnásť rokov korunovaných poburujúcim rozsudkom odvolacieho senátu Najvyššieho súdu SR pod vedením JUDr. Ľubomíra Majchráka ma naučilo, že politicky motivované procesy nie sú žiadnou minulosťou, ale živou súčasnosťou. Naučilo ma, že platiť dane je trestuhodné, pretože sú z nich platení zločinci v štátnych službách. Dúfam, že som menovite označil všetkých, o ktorých výčinoch som sa dozvedel - a že som na nikoho nezabudol.

.

NA STIAHNUTIE: e-book VLAKOVÁ LÚPEŽ

(aktualizované vydanie (kniha pôvodne vydaná v tlačenej podobe v roku 1997)